Nechce sa mi hodnotiť, nechce sa mi mudrovať, nechce sa mi písať. Nechcelo sa mi ísť ani na Barbakan. Chvíľu. Potom som začal vkladať nádej do headlinerov. Chvíľu. Až napokon som sám seba presvedčil, že to zas a znova môže dopadnúť vcelku príjemne. Nebol som ďaleko od pravdy.

Things Are What They Used To Be – názov aktuálneho počinu britských Zoot Woman už nemôže mať výstižnejšiu nálepku. Thin White Duke, Jacques Lu Cont, Les Rythmes Digitales, ale predovšetkým Stuart Price svoj domovský projekt nešťastne ukotvil v stojatých vodách technicky výborne zvládnutého, no stále len obyčajného elektropopu. Čo sa na začiatku dekády považovalo za čerstvý vietor, toho je dnes nadbytok, ako študentov v tridsaťdevine. Novinka neurazí, ale ani nejako extra nevyvedie z rutiny. Pohľad na jeho živú i sploštenú verziu bude preto reportom a recenziou zároveň.

Aj napriek časovému odstupu, spôsobenému mojím odlúčením od techniky, nedá mi nevrátiť sa a nepoďakovať Stanici v Záriečí a českým WWW. Za množstvo slov a slovných spojení, ktoré mi rezonujú v myšlienkach a za hip-hopový koncert, na ktorom bolo viac úzkych riflí ako širokých.

Vo štvrtok sa v Bratislave konalo ďaľšie zo série podujatí Voices Live. Hlasy tentoraz naživo ponúkli tradičné krátke filmy a rozhovory s hosťami. Okrem toho sa večer niesol aj v znamení premierového minikoncertu nádejného slovenského producenta, ktorý si hovorí GLNG. Prišli a zahrali aj Longital. Fotky nájdete tu.

Na koncertoch írskeho indie-synthy-pop-rock pesničkára Richieho Japea je najlepšie to, že každý je úplne iným, no vždy pôvabným zážitkom. Kým minulý rok v A4 sa predstavil vo svojej kľudnejšej polohe, v ktorej tuším nechýbali akustické kúsky, tentoraz vo viedenskom klube Chelsea ich vynechal a tie rýchlejšie sme obdržali v jemne pozmenených, tanečnejších aranžmánoch. Medzi skladbami z ostatného albumu Ritual dokonca prišlo aj na hutné electrohousové intermezzo.

Keby môj chrbát a môj krk vedeli rozprávať, o piatkovom micro.wilsonicu v Bratislave by vám veľa nepovedali. Pravdepodobne by sa obmedzili na jedno hlasné „au“. Ich pohybové schopnosti sú totiž značne obmedzené a aj tie sú dosť bolestivé.

Erlend Oye a jeho najbelší chlapci to zasa dokázali. V utorok večer rozhýbali a okrem celej Arény prinútili tancovať aj naše inak strnulé redaktorské telesné schránky. A to ani nemuseli zahrať takmer všetko zo svojich dvoch albumov. Nemuseli uprostred skladby spustiť jam a sólovať s plechovkou piva na hmatníku, prepájať skladby úžasne voľnými improvizáciami a popri tom vás inšpirovať, aby ste sa začali učiť hrať na basu. Nemuseli po už i tak vyčerpávajúcom koncerte odohrať DJ set v duchu 70's funku ani mini-liveset so supportujúcim Erobique a swingovať pri tom s tamojšími ako o život. Nehovoriac o obšťastnení prítomných coverom Billy Jean od Michaela J. Nemuseli, aj keď to robili a môj kompakt sa úpenlivo snažil zaostriť a zvečniť nejaké „splasklé vzpomínky“

Ešte pred dvoma týždňami sa moje asociácie pri slovnom spojení Final Fantasy ponáhľali k niekoľkým zahmleným obrázkom zlého filmu podľa vraj vynikajúcej hry. (Ospravedlňujem sa gamerom.) Dnes moja hlava vykazuje o niečo bohatší výpis dát a myslím, že si ich zapamätá. Láska na prvé vypočutie.