Napísali to už hádam všetci: prvý ročník Pohoda Indoor Camping Festivalu bol bezpochyby výnimočný, no zároveň aj dosť rozpačitý. Nízka účasť na jednej strane tých cca tisíc ľudí spojila, na druhej sa v priestoroch veľkých hál trochu strácali. Či sa oplatí v tomto projekte pokračovať vedia organizátori, my ostatní sa (možno) vidíme aj o rok.

Hoci mnohí z nás by uprednostnili viac interpretov, ktorí na Slovensku ešte nehrali, resp. nie posledné dve uplynulé letá, nie vždy to bolo na škodu. Najmä v prípade zimomriavkových Esben And The Witch, ktorých vlny roztriasali konštrukciu a nútili rezonovať aj neďaleké toi-toiky. Krištáľový hlas Rachel Davies opäť rezal do živého, škoda bola len tichých momentov, ktoré opäť mnohým v publiku slúžili ako priestor na konverzáciu. Americkí Austrálčania The (motherfuckin´) Death Set zase nemlčali ani chvíľu. Pomedzi krátke slovné motherfuckin´ prejavy po kúskoch nadeľovali smršť, ktorá z toho relatívne malého hlúčiku pod pódiom urobila nemilosrdný kotol. Podobne na tom boli aj Hadouken!, no pri nich mi nedá nekonštatovať, že samotná energia nie je vždy všetko.

New Young Pony Club príjemne roztancovali, Sophie Barker zase mala opačný účinok: jej vokál pôsobil ako krásna uspávanka. Možno aj preto z jej vystúpenia mnohí odišli, bolo len krátko po desiatej a noc bola ešte dlhá. Prekvapením boli tri devy a jeden mládenec z Fínska, Pintandwefall. Gitary, ktoré sa síce neradia medzi práve najvýnimočnejšie či najoriginálnejšie, no v kombinácii s ukričanými banshee vokálmi a škraboškami dokázali zaujať a rozhýbať. Submotion Orchestra síce trochu utrpeli pokročilou hodinou, čo sa návštevnosti týka, no nejednému z „pozostalých“ uletel dekel. Dubstep so živými nástrojmi, no hlavne strhujúci vokál Ruby Wood unášal niekam ďaleko. A okrem toho klasicky vynikajúci poeti WWW, Pjoni s Ink Midgetom vzápätí, Luno, pri ktorom však ešte stále myslíme na Khoibu...

Koncept letného festivalu na neskorú jeseň, stanovanie a koncerty v jednotlivých halách, príjemne prekvapení hudobníci aj návštevníci... Áno, ale. Počasie na konci novembra nie je práve najvľúdnejšie a občas to nezachránia ani vykúrené haly, najmä ak sa medzi nimi musíte pohybovať. Mnohých tiež neláka vidieť tie isté kapely ako v nedávnej minulosti a privítali by niečo nové. Výstavisko je v histórii Pohody dôležitým miestom, prepojiť to s hudobnými momentmi tých rokov by tiež nemuselo byť na škodu. A nakoniec, predvianočný čas a blížiace sa skúškové v kombinácii s aktuálnou cenou vstupenky na letnú verziu festivalu tiež poriadne ovplyvnili rozhodovanie (ne)návštevníkov.

Aby sme však nekrivdili, na oplátku tu bolo veľké množstvo tých pravých pohodových momentov. Nielen všetky vyššie spomenuté koncerty, ale aj rodinná atmosféra v stanovom mestečku i mimo neho, mandarínky na stoloch zadarmo, spontánne potlesky pri pozeraní dokumentov... Detská radosť niektorých otužilcov z kolotočov (špeciálne skupiny Paris Suit Yourself, no hlavne neprekonateľného Miša Kaščáka na autodróme) či stretávka ľudí z webparty Pohody, to sú situácie, keď vám vlastne nie je až tak zima a všetky výhrady idú bokom. Problém je, že nie vždy to stačí.

foto: Tatiana Lehocká