„Koľko ľudí, toľko chutí,“ praví
múdrosť odveká. Pohoda je miesto, kde sa dá celkom slušne aplikovať
a vôbec pritom nemám na mysli gastronomickú sekciu stánkov. Tých ľudí tam
bolo tohto roku dosť, čo sa pri slove „vypredané“ dalo celkom očakávať, no
z kapiel, ktorých dátumy vzniku sa líšili aj o tridsať rokov, si
vybral hádam každý. A keby si aj nevybral z toho množstva hudby,
vybral si zo všetkého ostatného. Hoci cukrovinky Čierny princ som tam ešte
nevidela.
Malý príklad: na hlavnom pódiu
dohrávala M.I.A. (áno, niekde v tej záplave ľudí tam naozaj bola), na
Runway stage začínala slnečná (ne)balkánska poetika Beirut, v O2 smažka
stane zase islandská smršť FM Belfast... a stánok so spoločenskými hrami
praskal vo švíkoch. A mňa to idúc okolo, ako každý rok, fascinovalo.
Alebo: aj toto je Pohoda.

Portishead, Battles, Beirut: tri
mená, v ktorých sa s kolegom absolútne stotožňujem, preto v skratke:
Synonymom ku koncertu Portishead je pre mňa slovo zimomriavky, možnosť vidieť
Beth Gibbons schúlenú za mikrofónom a počuť jej krásne zlomený hlas radím
medzi najsilnejšie hudobné zážitky môjho krátkeho života... a to celkom
stačí, lebo vám hrozí nebezpečenstvo utopenia sa v slovnom pátose. Battles boli
naopak hybnou živou silou, ich uprataný math-rockový bordel si získal početnú
masu pod pódiom, a tá si pre zmenu získala jeho tvorcov. Dobrá nálada a
charizma sa z nich liali potokmi, za všetky ženy pozdravujem aspoň
fúzkatého gitaristu/klávesáka Iana Willamsa. Potme predĺžili slnečné lúče Beirut,
no tie ich boli oveľa príjemnejšie ako tie skutočné. Podmanivé zafarbenie hlasu
Zacha Condona, prímorie vo vzduchu, tancujúce páry. Všetko s nedeľným
úsmevom na perách.


V prípade starších kapiel
boli moje očakávania jasné a platilo pri nich „Portishead, až potom ten
zvyšok“, preto som vystúpenia Lamb a Pulp nebrala tak kriticky. Lamb
výberom skladieb, ktorý bol približne 1:1 nový album:staré veci, dali najavo,
že toto rozhodne nie je rozlúčkové či spomienkové turné. Aj keď, samozrejme,
najväčší úspech slávili Gabriel s Goreckim. Zvuk by určite posunulo vpred
použitie živých bicích, no v rámci sentimentu a sily hlasu Lou Rhodes
mi to až tak neprekážalo. Ideálne bolo zatvoriť oči a nechať ho len tak
plynúť, okrem iného aj pre prejav Andyho Barlowa, ktorý síce očividne bavil seba
a určite aj mnohých divákov, no ja si nemôžem pomôcť: miestami to až
príliš kontrastovalo s pomalými pasážami a výpoveďou Lou, ktorá potom
pôsobila ako blahosklonná matka hyperaktívneho dieťaťa.
Pulp splnili to, čo sa od nich čakalo: prišli, pobavili mladých, do príjemného
rozcítenia uvrhli skalných fanúšikov a všetkých v zrelom veku,
a nezabudli Jarvisa Cockera. Jeho energia, pohybový repertoár
a sálajúca charizma sa len ťažko dali ignorovať. Znel prevažne
najhitovejší album Different Class, do hudobných vôd rokov osemdesiatych nestrčili
Pulp ani prst na chudej Jarvisovej nohe. Ale to bolo koniec koncov jedno,
zábava bola dostačujúca.
Ak niečo v pozícii „starina“
sklamalo, bol to štvrtkový Moby. Možno to bolo len nedotiahnutým zvukom,
výberom skladieb alebo mnou, no bola to nuda. Zneli síce hity, no
nemastno-neslane. Chvíľu zábava, chvíľu postávanie, zvyšok presedený vzadu na
zemi. Ospravedlňujem sa všetkým dotknutým.

Tohto roku u mňa jednoznačne
viedli ženské hlasy: svoje umenie predviedla aj Imogen Heap. Jej nekonvenčný
pop a zjav, pódiová samostatnosť, výrazný hlas a osobnostné fluidum
prekonali aj éterickosť Lou Rhodes. Za komunikáciu s publikom navyše
udeľujem desať úsmevov z desiatich. Front(wo)manka Esben And The Witch,
Rachel Davies, zase pomohla doznieť/dozrieť emóciám z Portishead. Noc,
hmla na pódiu a krištáľovosť jej hlasu rezali a vyvolávali vnútorné
monštrá, ako z temnej (dánskej) rozprávky. Vďaka presunu na „našu“
gwerkovu však neprerástli, ako vždy sa pri hlase Gaspi dostavil pokoj a akýsi
príjemný smútok.
Z mladých kapiel ma nad
očakávania prekvapili We Have Band. A to dokonca v sobotu
o druhej poobede na Runway stage, hoci krytý stan by im určite pasoval
viac. V hlave sa mi natíska prirovnanie k minuloročným Metronomy.
Trojica sympaticky odohrala všetko, čo kedy zložila, preto v podobe
prídavku odznela skladba „ktorú ste si mohli užiť pred dvadsiatimi minútami,
bavte sa!“. Podobne na mňa vplývali aj islandskí Bloodgroup, ktorí ešte vo
februári hrali v Subclube a Tabačke, no tieto vystúpenia sa s pohodovým
nedajú porovnať. Alebo, čo dokážu s elektronickou hudbou spraviť živé
bicie. Bolo to údernejšie, chytľavejšie, jednoducho lepšie. Pulled Apart By
Horses zase svojím vtipným hard-corovým hlukom rozbesnili, spravilo sa aj zopár
viac-menej vydarených circle-pitov, odnieslo niekoľko modrín. A narozdiel
od kolumbijského zoskupenia „s tým dlhým názvom“ na druhýkrát, ale predsa,
na Slovensko trafil Rusko. Ako nie veľmi zainteresovaného laika ma to jeho
nečisté dubstepové buoo buoo aj celkom bavilo.


Sklamaním (okrem toho Mobyho)
bolo vystúpenie Micachu And The Shapes, čiastočne spojené so sklamaním
z druhého albumu Chopped &
Screwed. Jednoducho, čakali sme niečo živšie a menej unavené.
A ešte niektorí ľudia. Pozdravujem všetkých, ktorí brali koncert
Portishead ako najvhodnejšie miesto na rozhovor o tom, koho dnes stretli
na pive, poprípade slečnu, ktorá sa rozhodla robiť si emo-fotky nekvalitným
foťákom niekde uprostred Sour Times. A nie, tlačením sa dopredu uprostred
takéhoto koncertu si zážitok tiež nikto neprehĺbi. Hádzanie pohárov
a plastových fliaš na fotografov len preto, že nevidím pár minút na
Jarvisa Cockera, mi rovnako nepríde ako vhodná forma sebaprezentácie
a preukazovania lásky k hudbe... Na druhej strane, palec hore za
zredukovanie výskytu fekálneho pokriku, „kde je Šani?“ je síce rovnako hlúpe,
ale aspoň slušnejšie.
Pohoda rastie. Svedčia o tom
vyjadrenia kapiel, zahraničných médií a stránok. Organizácia rastie spolu
s ňou (svetlo v toi-toi búdkach? wtf?), sama si uvedomujem, ako sa tu pod
vplyvom rozmaznania sťažujem na veci, ktoré by ma na iných festivaloch ani
nenapadli. Meno Pohody rastie. Ak sa preto niečoho obávam viac, ako stagnujúcej
kvality line-upu, je to prístup návštevníkov. Vzrastajúceho množstva ľudí,
ktorí nebudú na Pohodu chodiť kvôli programu, ale preto, aby boli na Pohode.
Pretože má meno a oni sa budú môcť doma pochváliť kamarátom. Aj rakúske
festivaly majú meno a tí, čo tam boli, vedia, ako „kultúrne“ to tam vyzerá.
Lebo atmosféra je to, čo robí Pohodu Pohodou. Bez nej by ani tá hudba tam
nebola tým, čím je.
Foto: Boris Filantrop
Beáta Hodásová
01.10.2012 12:35
EXITmusic 2008-2012www.exitab.org
EXITAB
Pridať komentár