„Koľko ľudí, toľko chutí,“ praví múdrosť odveká. Pohoda je miesto, kde sa dá celkom slušne aplikovať a vôbec pritom nemám na mysli gastronomickú sekciu stánkov. Tých ľudí tam bolo tohto roku dosť, čo sa pri slove „vypredané“ dalo celkom očakávať, no z kapiel, ktorých dátumy vzniku sa líšili aj o tridsať rokov, si vybral hádam každý. A keby si aj nevybral z toho množstva hudby, vybral si zo všetkého ostatného. Hoci cukrovinky Čierny princ som tam ešte nevidela.

Malý príklad: na hlavnom pódiu dohrávala M.I.A. (áno, niekde v tej záplave ľudí tam naozaj bola), na Runway stage začínala slnečná (ne)balkánska poetika Beirut, v O2 smažka stane zase islandská smršť FM Belfast... a stánok so spoločenskými hrami praskal vo švíkoch. A mňa to idúc okolo, ako každý rok, fascinovalo. Alebo: aj toto je Pohoda.

Portishead, Battles, Beirut: tri mená, v ktorých sa s kolegom absolútne stotožňujem, preto v skratke: Synonymom ku koncertu Portishead je pre mňa slovo zimomriavky, možnosť vidieť Beth Gibbons schúlenú za mikrofónom a počuť jej krásne zlomený hlas radím medzi najsilnejšie hudobné zážitky môjho krátkeho života... a to celkom stačí, lebo vám hrozí nebezpečenstvo utopenia sa v slovnom pátose. Battles boli naopak hybnou živou silou, ich uprataný math-rockový bordel si získal početnú masu pod pódiom, a tá si pre zmenu získala jeho tvorcov. Dobrá nálada a charizma sa z nich liali potokmi, za všetky ženy pozdravujem aspoň fúzkatého gitaristu/klávesáka Iana Willamsa. Potme predĺžili slnečné lúče Beirut, no tie ich boli oveľa príjemnejšie ako tie skutočné. Podmanivé zafarbenie hlasu Zacha Condona, prímorie vo vzduchu, tancujúce páry. Všetko s nedeľným úsmevom na perách.

V prípade starších kapiel boli moje očakávania jasné a platilo pri nich „Portishead, až potom ten zvyšok“, preto som vystúpenia Lamb a Pulp nebrala tak kriticky. Lamb výberom skladieb, ktorý bol približne 1:1 nový album:staré veci, dali najavo, že toto rozhodne nie je rozlúčkové či spomienkové turné. Aj keď, samozrejme, najväčší úspech slávili Gabriel s Goreckim. Zvuk by určite posunulo vpred použitie živých bicích, no v rámci sentimentu a sily hlasu Lou Rhodes mi to až tak neprekážalo. Ideálne bolo zatvoriť oči a nechať ho len tak plynúť, okrem iného aj pre prejav Andyho Barlowa, ktorý síce očividne bavil seba a určite aj mnohých divákov, no ja si nemôžem pomôcť: miestami to až príliš kontrastovalo s pomalými pasážami a výpoveďou Lou, ktorá potom pôsobila ako blahosklonná matka hyperaktívneho dieťaťa.

Pulp splnili to, čo sa od nich čakalo: prišli, pobavili mladých, do príjemného rozcítenia uvrhli skalných fanúšikov a všetkých v zrelom veku, a nezabudli Jarvisa Cockera. Jeho energia, pohybový repertoár a sálajúca charizma sa len ťažko dali ignorovať. Znel prevažne najhitovejší album Different Class, do hudobných vôd rokov osemdesiatych nestrčili Pulp ani prst na chudej Jarvisovej nohe. Ale to bolo koniec koncov jedno, zábava bola dostačujúca.

Ak niečo v pozícii „starina“ sklamalo, bol to štvrtkový Moby. Možno to bolo len nedotiahnutým zvukom, výberom skladieb alebo mnou, no bola to nuda. Zneli síce hity, no nemastno-neslane. Chvíľu zábava, chvíľu postávanie, zvyšok presedený vzadu na zemi. Ospravedlňujem sa všetkým dotknutým.

Tohto roku u mňa jednoznačne viedli ženské hlasy: svoje umenie predviedla aj Imogen Heap. Jej nekonvenčný pop a zjav, pódiová samostatnosť, výrazný hlas a osobnostné fluidum prekonali aj éterickosť Lou Rhodes. Za komunikáciu s publikom navyše udeľujem desať úsmevov z desiatich. Front(wo)manka Esben And The Witch, Rachel Davies, zase pomohla doznieť/dozrieť emóciám z Portishead. Noc, hmla na pódiu a krištáľovosť jej hlasu rezali a vyvolávali vnútorné monštrá, ako z temnej (dánskej) rozprávky. Vďaka presunu na „našu“ gwerkovu však neprerástli, ako vždy sa pri hlase Gaspi dostavil pokoj a akýsi príjemný smútok.

Z mladých kapiel ma nad očakávania prekvapili We Have Band. A to dokonca v sobotu o druhej poobede na Runway stage, hoci krytý stan by im určite pasoval viac. V hlave sa mi natíska prirovnanie k minuloročným Metronomy. Trojica sympaticky odohrala všetko, čo kedy zložila, preto v podobe prídavku odznela skladba „ktorú ste si mohli užiť pred dvadsiatimi minútami, bavte sa!“. Podobne na mňa vplývali aj islandskí Bloodgroup, ktorí ešte vo februári hrali v Subclube a Tabačke, no tieto vystúpenia sa s pohodovým nedajú porovnať. Alebo, čo dokážu s elektronickou hudbou spraviť živé bicie. Bolo to údernejšie, chytľavejšie, jednoducho lepšie. Pulled Apart By Horses zase svojím vtipným hard-corovým hlukom rozbesnili, spravilo sa aj zopár viac-menej vydarených circle-pitov, odnieslo niekoľko modrín. A narozdiel od kolumbijského zoskupenia „s tým dlhým názvom“ na druhýkrát, ale predsa, na Slovensko trafil Rusko. Ako nie veľmi zainteresovaného laika ma to jeho nečisté dubstepové buoo buoo aj celkom bavilo.

Sklamaním (okrem toho Mobyho) bolo vystúpenie Micachu And The Shapes, čiastočne spojené so sklamaním z druhého albumu Chopped & Screwed. Jednoducho, čakali sme niečo živšie a menej unavené. A ešte niektorí ľudia. Pozdravujem všetkých, ktorí brali koncert Portishead ako najvhodnejšie miesto na rozhovor o tom, koho dnes stretli na pive, poprípade slečnu, ktorá sa rozhodla robiť si emo-fotky nekvalitným foťákom niekde uprostred Sour Times. A nie, tlačením sa dopredu uprostred takéhoto koncertu si zážitok tiež nikto neprehĺbi. Hádzanie pohárov a plastových fliaš na fotografov len preto, že nevidím pár minút na Jarvisa Cockera, mi rovnako nepríde ako vhodná forma sebaprezentácie a preukazovania lásky k hudbe... Na druhej strane, palec hore za zredukovanie výskytu fekálneho pokriku, „kde je Šani?“ je síce rovnako hlúpe, ale aspoň slušnejšie.

Pohoda rastie. Svedčia o tom vyjadrenia kapiel, zahraničných médií a stránok. Organizácia rastie spolu s ňou (svetlo v toi-toi búdkach? wtf?), sama si uvedomujem, ako sa tu pod vplyvom rozmaznania sťažujem na veci, ktoré by ma na iných festivaloch ani nenapadli. Meno Pohody rastie. Ak sa preto niečoho obávam viac, ako stagnujúcej kvality line-upu, je to prístup návštevníkov. Vzrastajúceho množstva ľudí, ktorí nebudú na Pohodu chodiť kvôli programu, ale preto, aby boli na Pohode. Pretože má meno a oni sa budú môcť doma pochváliť kamarátom. Aj rakúske festivaly majú meno a tí, čo tam boli, vedia, ako „kultúrne“ to tam vyzerá. Lebo atmosféra je to, čo robí Pohodu Pohodou. Bez nej by ani tá hudba tam nebola tým, čím je.

Foto: Boris Filantrop